🇸🇰 Kam sa vybrať v severnom a severovýchodnom Estónsku II.

Ak ste si pri minulom článku mysleli, že severné a severovýchodné Estónsko už nemôže ponúkať viacej atrakcií, rád vás presvedčím o opaku.

Voka

Našou prvou zastávkou je mesto Voka s priľahlým morským pobrežím. Zaparkovali sme v juhovýchodnej časti mestečka pri okraji jazera Voka paisjärv a v pláne máme prejsť po jeho východnej strane smerom na sever. Na začiatku trochu zablúdime do slepej uličky medzi riekou a jazerom, čo nás v prvom momente trochu zmätie, avšak odmenou je lesná čistinka posiata lesnými jahodami, ktorých sa schuti najeme.
Počas našej krátkej prechádzky už po správnej ceste okolo jazera vidíme voľným okom asi polmetrovú rybu tesne pri jeho okraji a z druhej strany futbalové ihrisko obklopené lesmi. Ďalej pokračujeme priamo cez les k moru, v ktorom sa pre zmenu najeme lesných malín.
Cesta k moru je intuitívna a na križovatke je v podstate jedno, ktorú cestu si vyberieme, a tak volíme ľavú cestu, pričom neskôr sa vrátime sprava.

Les pri mori je veľmi hustý a zelený, napriek tomu, že bolo posledné dni aj 30°C. Pri mori je množstvo popadaných stromov, ktoré dotvárajú už aj tak peknú pieskovú pláž. Miestami les ústi k pláži aj ako útes s výškou asi 20 metrov. Ako bonus je celé more zahalené do tajomnej hmly.

 
 
 

Jõhvi

Mesto Jõhvi s počtom obyvateľov tesne nad 10 000 patrí k väčším estónskym mestám. Parkujeme na bezplatnom parkovisku pri Kostole svätého Michala (Jõhvi Mihkli kirik), odkiaľ ideme na promenádu, ktorá sa začína o približne 200 metrov na juhovýchod. Blízko promenády je pravoslávny kostol a na konci promenády je novopostavený koncertný dom a mestský park. Mesto pôsobí pomerne bujným životom kvôli veľkému množstvu detí.

 
 
 
 
 

Kiviõli

Asi 30-40 km na západ sa v meste Kiviõli zastavujeme pri veľkom kopci, ktorý z ničoho nič vystupuje zo zeme. Z jednej jeho strany sa nachádza motokrosová dráha, na ktorej práve v čase nášho príchodu jazdia závodníci na dvojmotorkách. Keďže takú atrakciu človek často nevidí, odporúčam sa na chvíľku zastaviť. Z druhej strany kopca je naozajstný lyžiarsky vlek, na ktorom sa v zime lyžuje. V lete funguje areál ako zábavné centrum pre rodiny s deťmi. Na okruhu po areáli je asi 15 zastávok a je možné sa vyšplhať aj na samotný svah.

 
 
 
 
 

Kunda

Ďalších 30 km na severozápad sa pri pobreží nachádza mesto Kunda. Mesto má čo ponúknuť aj okrem svojho exotického názvu, a to konkrétne pozostatky cementární, ktoré zaberajú pomerne veľkú plochu a výška komínov je naozaj impozantná. Zaujímavá je aj vodná elektráreň z 19. storočia schovaná v prírode. V súčasnosti je mesto Kunda stále priemyselným mestom, ale už dominuje drevospracujúci priemysel.

 
 
 
 
 

Zrúcanina hradu Toolse

Pár kilometrov od mesta ideme k zrúcanine hradu Toolse. Hrad je z konca 15. storočia a jednotlivé jeho miestnosti sú pomerne dobre označené. V okolí sú v mori rozhádzané veľké kamene,  pozostatky doby ľadovej a blízko hradu sa nachádza aj malá piesková pláž, ktorá priam láka na kúpanie.

 
 
 
 
 

CHKO Letipea

Najväčšou zaujímavosťou chránenej krajinnej oblasti Letipea je určite najväčší kameň Estónska – Ehalkivi s dĺžkou okolo 15 metrov a obvodom takmer 50 metrov. K miestu sa dá dostať do vzdialenosti asi 200 metrov, kde necháme auto na kraji lesa a odtiaľ ideme pešo cez veľmi husté a vysoké rákosie, až nakoniec dorazíme ku samotnému kameňu. Pri ňom je tiež piesková pláž, ešte krajšia ako v Toolse.

 
 
 
 
 

Čudské jazero

Jaama

 Druhý deň vyrážame k severnému pobrežiu Čudského jazera. V mestečku Jaama pri ruských hraniciach je pravoslávny kostol hodný zastavenia. Síce sme sa dovnútra nedostali, ale aspoň sme si pozreli toto architektonické dielo zvonku a pobrali sa ďalej.

 
 
 
 
 

Vasknarva

V meste Vasknarva v severovýchodnom cípe Čudského jazera je pravoslávny kláštor s veľkým areálom, kam chodia aj väčšie skupiny turistov. V čase našej návštevy bol však tiež zavretý. V tomto meste na jeho juhozápadnom okraji je aj veľká piesková pláž, na ktorej sa zastavujeme.

Keďže je asi 28°C, pláž je na estónske pomery nesmierne plná a možno povedať, že odporúčam na takéto pláže chodiť skôr v nižších teplotách. Okrem počtu ľudí je hlavným argumentom to, že piesok je extrémne horúci a na pláži nie je žiaden tieň. To sa dá vydržať pri teplote okolo 20°C, ale pri teplote v ten deň sme asi po hodine vykúpaní odišli, našťastie, bez spálenia.

 
 
 
 
 

Kauksi

Chceli sme využiť horúce počasie a okúpať sa aj na ďalšej pláži v mestečku Kauksi. Na pláži bolo veľké množstvo ľudí, pretože takéto teploty sú v Estónsku naozaj výnimočné. Prešli sme asi 200 metrov k trochu voľnejšiemu miestu a zložili sme sa. Aj na tejto pláži bolo minimum tieňa a okrem toho tu bolo veľké množstvo hmyzu, ktorý bol pri tejto teplote veľmi aktívny a dotieravý. V iných poveternostných podmienkach je však pláž ako stvorená pre rodiny s deťmi kvôli svojmu postupnému prechodu do mora. Aj po 100 metroch je voda totiž len po pás.

V Estónsku je teda stále čo pozerať, stačí len usilovnejšie hľadať. Budem rád, ak si moje tipy na malé výlety prejdete aj vy sami a budete sa na mieste nadchýnať prírodnými a architektonickými krásami.

 
 
 
 
 

🇸🇰 Severské leto

Ako vyzerajú v súčasnosti letá v Škandinávii a prečo to vlastne stojí za zmienku? Všetko sa posnažím vysvetliť v nasledujúcom článku.

Počas písania mi vonkajší teplomer v severnom Estónsku ukazuje 30°C a je možné, že sa ešte teplota v priebehu dňa o niečo zvýši. To je dosť ďaleko od predstavy Stredoeurópana o tom, aké počasie panuje v lete v Škandinávii. Domnievam sa, že táto predstava sa blíži k tomu, že tu je 10°C, stále prší a vlastne sa tu celý rok nedá nič robiť, lebo slnka je málo a dažďa a snehu veľa.

 
 

Zmena klímy

Možno to tak bolo ešte pár desiatok rokov nazad, ale v 21. storočí spolu so zmenou klímy sa výrazne oteplili severné a polárne oblasti. Najväčší rozdiel je viditeľný v zime, keď bývajú teploty už bežne o 10 stupňov vyššie oproti dlhodobému priemeru. V lete sa to prejavuje veľkými teplotnými výkyvmi a zmenami počasia, podobne ako v iných regiónoch sveta. Tieto 30-stupňové teploty sa toto leto nevyskytli len v Estónsku, ale aj v Nórsku, a dokonca aj v severnom Švédsku a v strednom Fínsku. Severania na tento stav ešte nie sú zvyknutí, čo dokazuje aj nesmierny nával ľudí na každej možnej pláži. Ľudí tam bolo toľko, že sme sa rozhodli, že najbližšie už nepôjdeme na pláž pri teplote 25 °C a viac.

Severania sú zrejme oveľa viac zvyknutí na hmyz, pretože ináč si neviem predstaviť to, ako sa im podarilo všetkým nehybne ležať na pláži, keď okolo nich lietalo pomerne veľké množstvo ôs, ovadov a podobného hmyzu. Tento hmyz bol pri teplote nad 25°C neuveriteľne aktívny a zbaviť sa ho bolo priam nemožné. Večer a v noci vás zase potrápia komáre, ktorých je v lete neúrekom a okrem otvoreného okna sa dovnútra skúšajú dostať napríklad aj cez vetracie prieduchy.

Na druhej strane teplejšie počasie prináša do severnejších oblastí možnosť pestovať plodiny, ktoré by o generáciu alebo dve skôr nebolo možné pestovať. Záhradka Estónca sa už veľmi nelíši od záhradky Slováka, pretože sa v nej nachádzajú rovnaké plodiny, možno s výnimkou hrozna. Otázkou zostáva, či by sa to hrozno dnes už nedalo pri troche šťastia vypestovať.

 
 

Intenzívne leto

Ďalej je vhodné poznamenať, že teplé dni tu je možné pocítiť ešte intenzívnejšie, pretože takmer všetky tieto teplé dni pripadnú na jún alebo júl, kedy sú v severských krajinách veľmi dlhé dni, ktoré trvajú aspoň 17 hodín, ale vo väčšine Škandinávie oveľa dlhšie. Napríklad v Štokholme je to pri letnom slnovrate okolo 18 hodín a 30 minút. Cez noc v Škandinávii prakticky nie je tma, ale len šero a dlho pred tým, ako sa zobudíte už svieti slnko, preto pocit tepla máte ešte pred zobudením, keď vám slnko pečie cez závesy, a až po 23. hodine alebo neskôr po západe slnka máte možnosť vyvetrať nahromadené teplo. Dlhé svetlo výrazne šetrí elektrickú energiu. Svietiť nepotrebujete dokonca ani v noci, pokiaľ si potrebujete niečo v byte zobrať či sa ísť napiť. V severnejších oblastiach si bez problémov môžete aj v noci v kresle pri okne čítať.

Najväčším mýtom je však nemožnosť spomínaného kúpania v mori v Škandinávii. Väčšina Slovákov si iste nevie predstaviť ani kúpanie v Poľsku či Nemecku, nieto ešte napríklad v Estónsku. Pravda je však taká, že slnko svojou intenzitou a dlhou dobou žiarenia zohrieva vodu pri pobreží, ktorá je obvykle nezvykle plytká, pretože bežná pláž v Estónsku je piesková pláž s veľmi postupným prechodom do hlbšej vody, ktorý môže byť na niektorých miestach aj niekoľko sto metrov dlhý. Tieto príbrežné vody sa vyhrejú a je možné sa kúpať. Teplota vody síce aj tak obvykle neprekračuje 20 °C, ale už kvôli spomínanému slnku je kúpanie príjemné. Spomenúť tu je ešte možné to, že človeku do istej miery až tak nevadí chladná voda, ale rozdiel teploty vzduchu a vody. Ak je vonku 37°C a máte vojsť do vody, ktorá má 23°C, tak máte pocit, že je voda extrémne studená. Ak je však vonku 22°C a voda má 19°C, tak do nej bez väčších problémov vojdete a aj sa dobre okúpete. Preto sa dá v Estónsku aj v takýchto dňoch kúpať.

Leto a predovšetkým letný slnovrat je pre Severanov veľmi významným sviatkom, pre mnohých dôležitejší než Vianoce. Dôvodom je to, že až donedávna museli žiť v zime v tme, bez elektriny a len so sviečkami. Až pomerne nedávno sa to všetko zmenilo s vynálezom elektriny. V ich historickej pamäti je však stále nejak zakódovaná táto epocha a dlhým dňom sa po dlhej zime všetci tešia. V Estónsku sa na letný slnovrat pália jánske ohne a napríklad vo Švédsku je tento sviatok známy ako Midsommar, čiže priamo ako oslava slnovratu. Letné mesiace sú pre tieto národy mesiacmi radosti a ľudia sú oveľa otvorenejší voči ostatným ľuďom.

Pokiaľ máte aj vy nejaké skúsenosti s letom v Škandinávii, budem rád, ak sa s nimi podelíte. Ak nie, tak vám odporúčam čo najskôr zažiť pár dní alebo týždňov v jednej zo škandinávskych krajín.

 
 

🇸🇰 Kam sa vybrať v severnom a severovýchodnom Estónsku

Po necelých 2 mesiacoch, ktoré som dokopy strávil v Estónsku, môžem s určitosťou prehlásiť, že Estónsko nie je len jeho hlavné mesto Tallinn. Dokonca by som povedal, že ak by som v Tallinne nebol, tak by som oproti zvyšku Estónska až tak o veľa neprišiel. Avšak pekne po poriadku.

Azda najznámejšími miestami Tallinna sú: Radničné námestie (Raekoja plats), vyhliadka Patkuli (Patkuli Vaateplatvorm) a Námestie slobody (Vabaduse väljak). Radničné námestie ponúka typické severské domčeky spolu s vysokou kamennou radnicou. Do radničnej veže sa je možné vyšplhať po úzkych kamenných schodíkoch priamo z rohu námestia za symbolické vstupné. Tento výstup sa určite oplatí absolvovať, pretože výhľad na námestie a okolité uličky stojí za to. Asi 300 metrov na severovýchod je spomínaná vyhliadka na kostol a uličky pod budovou parlamentu.

Námestie slobody sa nachádza niekoľko sto metrov na juh od Radničného námestia. Celkovo pôsobí majestátnym dojmom, ktorý dotvára Kostol sv. Jána (Jaani kirik).

O konkrétnych ďalších tallinnských pamätníkoch, kostoloch a parkoch by bolo možné písať ešte dlhšie, avšak tie všetky človek navštívi už len tým, že sa bude prechádzať úzkymi uličkami vyloženými mačacími hlavami a presýtenými kaviarňami, reštauráciami a obchodmi so suvenírmi rôzneho druhu.

Do Tallinna patrí aj park Kadriorg (Kadrioru park). Tým, ktorí už boli v Petergofe pri Petrohrade pripomenie jeho miniatúrnu kópiu, a to kvôli svojej architektúre. V parku je viacero jazierok a chodníčkov, kde sa dá výborne oddýchnuť. Z parku vedie priamy chodníček k blízkemu moru.

Ako som už na začiatku spomínal, mojím úmyslom nie je venovať sa dôkladnému opisu Tallinna a jeho zákutí, ale skôr spomenúť všetky miesta, kde sa oplatí zastaviť, pričom niektoré tak ľahko nenájdete v turistických sprievodcoch a ani na internete.

 

Národný park Lahemaa

Našou prvou zastávkou je národný park Lahemaa. Tento park sa nachádza asi hodinu alebo hodinu a pol na východ od Tallinna. Je to národný park s najväčším počtom návštevníkov v Estónsku. Veľmi radi ho navštevujú aj samotní Estónci.

Viru raba

Prvou našou zastávkou je náučný chodník Viru raba (Viru raba õpperada). Prístup k nemu je veľmi jednoduchý. Z hlavnej cesty Tallinn-Narva sa odbočí za mestečkom Vahastu doľava a po približne pol kilometri je nenápadná odbočka na malé parkovisko, kde začína chodníček. V letnom období a pri počasí nad 20 °C však odbočku neprehliadnete, pretože tu určite bude zaparkovaných niekoľko áut.

K hlavnej časti chodníčka sa ide asi 20 minút príjemným ihličnatým lesom, kde počas sezóny čučoriedok je možné sa najesť do sýtosti. Následne začína nečakane hlavný chodníček. Ide o rovnú drevenú cestičku cez močiare a jazerá, kde sa oči nevedia nasýtiť krásy okolo seba. Po ďalších približne 15  -20 minútach prichádzame k vyhliadkovej veži, z ktorej je ešte krajší výhľad na všetky jazerá okolo. Cesta ďalej pokračuje čoraz zaujímavejším a užším chodníčkom popri jazierkach. Ak je na cestičke veľa ľudí, je trochu problémom vyhnúť sa protiidúcim, pretože chodník často nemá viac ako 30 – 40 cm. Celý chodník je možné prejsť za 1,5 až 2 hodiny.

Mys Purekkari

Ďalej pokračujeme v národnom parku Lahemaa až na jeho najsevernejší cíp, ktorý sa nazýva mys Purekkari (Purekkari Neem). Takmer až pri mori zastaneme na parkovisku pri drevenej turistickej tabuli a odtiaľ sa vyberáme pešo k mysu. Ešte sme ani nevystúpili z auta a už sme vedeli, že to s komármi nebude len tak a že pokiaľ sa dostatočne nenasprejujeme repelentom, tak budeme úplne doštípaní. Zvolili sme teda túto možnosť, a aj keď nás množstvo komárov obletovalo, obišli sme pomerne dobre. K samotnému výbežku dôjdeme asi po 300 metroch chôdze cez les. Výbežok je minimálne pol kilometra dlhý a sú na ňom obrovské kamene ľadovcového pôvodu. Celé prostredie spolu s morom vytvára úplne čarovnú atmosféru.

Vana-Jüri kivid

Podobný prírodný úkaz môžeme vidieť na ďalšom výbežku, asi 5-10 km na východ od predchádzajúceho. Ide o veľké množstvo veľkých balvanov ako keby rozhodených pri pobreží. Volajú sa Vana-Jüri kividna miesto sa dostaneme tak, že odbočíme doľava tesne pred mestom Võsu a pôjdeme niekoľko kilometrov až na úplný koniec cesty. Tam je malé asfaltové parkovisko, z ktorého sa ide pešo. Dá sa ísť buď priamo ku kameňom necelý kilometer, alebo absolvovať dlhší okruh. Nech už bude rozhodnutie akékoľvek, samotné kamene sú určite vhodnou zastávkou. V oblasti, kde sa nachádzajú tieto kamene a na celom tomto výbežku sú malebné zákutia s plážami. Stačí si len nejaké nájsť.

Võsu

V meste Võsu, ktoré je de facto hlavným mestom parku zastavujeme, aby sme sa okúpali na peknej piesočnatej pláži. V úplnom centre mesta pri autobusovej zastávke je parkovisko s 10-20 miestami, kde sa dá pomerne pohodlne zaparkovať. Odtiaľ je to na pláž skutočne kúsok – asi 200 metrov. Pláž je typicky estónskou pieskovou plážou s dlhým vstupom do mora, je preto vhodná predovšetkým pre rodiny s deťmi. Vo Võsu sa dá zastaviť aj na dlhší čas a organizovať si odtiaľto výlety do okolitých mestečiek a lesov. V lete tu je veľa koncertov a nám sa tu podarilo zažiť aj beh s pomerne veľkým počtom účastníkov.

Palmse

Ďalej sa presúvame do obce Palmse, kde navštívime panské sídlo (Palmse mõis). Samotné sídlo je viac hodné videnia zvonku aj spolu s priľahlými skleníkmi a jazierkami. Dá sa ísť na krátku individuálnu prehliadku zámku, ale nie je to nutnosťou. Celý areál je príjemnou zastávkou v ďalšej ceste.

Altja

Nakoniec sa v národnom parku ešte zastavujeme v obci Altja, odkiaľ ideme na krátky náučný chodníček cez les k moru. Začína sa pri miestnej krčme, kde sa dá neďaleko odstaviť auto na parkovisku. Od krčmy stáčame do lesa a ideme asi kilometer šikmo k moru. Následne sa môžeme rozhodnúť, či už pôjdeme smerom popri mori späť, alebo ešte pôjdeme ďalej popri mori. Pri dobrom počasí sa tu dá okúpať, keďže sú aj tu pieskové pláže.

V národnom parku je viac zákutí, ktoré sme však osobne doposiaľ nenavštívili – napríklad výbežok Lobi (Lobi neem) alebo výbežok Natturi (Natturi neem).

Mesto Rakvere

Rakvere je našou ďalšou zastávkou. Na estónske pomery ide o pomerne veľké mesto – má takmer 16 000 obyvateľov. Usúdili sme, že najlepšie bude zastaviť priamo pod hradom, ktorý je jednoznačne najväčšou dominantou mesta. Táto stredoveká zrúcanina sa pozerá bez sprievodcu, a to s malou mapkou, ktorú dostanete pri kúpe lístkov. Hrad je naozaj zachovalý, dá sa vyjsť a vojsť do rôznych častí. Okrem toho ponúka aj viacero atrakcií pre deti – dá sa vyliezť na maketu koňa či vyskúšať si zhodiť protivníka z imaginárneho koňa palicou.

 

Po dôkladnom prejdení hradu odporúčam prejsť sa po chodníčkoch na lúke, ktoré vedú od hradu smerom k amfiteátru. Tu sa dá pozorovať celý hrad z takého uhla, akoby sa nachádzal v strede lúky. Od amfiteátru si robíme ešte krátky okruh mestom, pričom si pozeráme staré drevené domčeky na škandinávsky štýl. Naspäť sa vrátime späť na kopec k hradu, kde sa z druhej strany nachádza veľký býk, pričom aj odtiaľto je pekný výhľad na hrad. Rakvere určite stojí za niekoľkohodinovú zastávku.

 

Ida-Virumaa

Aby sme príliš neodbiehali od našej cieľovej oblasti, tak spomenieme teraz ešte viacero miest, ktoré možno navštíviť v kraji Ida-Viru, t. j. na severovýchode Estónska.

Iisaku

Začnime v malom mestečku Iisaku neďaleko Čudského jazera. Po príchode do mesta sa dá pohodlne zaparkovať na verejnom parkovisku. Odtiaľ sa poberieme pešo smerom ku kostolu (Iisaku kirik). Krížom cez pekný lesík ideme ku kultúrnemu domu (Iisaku Rahvamaja) a odtiaľ k mestskému amfiteátru. Hneď pri ňom sa nachádza veľká drevená hojdačka, ktorá je typická pre Estónsko a vlastne aj pre všetky severské štáty. Pri našej návšteve sme si všimli štós dreva už pripravený na pálenie pri príležitosti pálenia jánskych ohňov v čase letného slnovratu.

Po krátkom oddychu sa cez les pustíme na severovýchod, čím sa dostaneme popri hlavnej ceste k vyhliadkovej veži. Táto v podstate predstavuje náš hlavný bod programu v Iisaku. Veža je asi 30 metrov vysoká a pre kondične slabších nie je veľmi vhodná kvôli počtu schodov. Z veže je naozaj prekrásny výhľad. Všade iba stromy, samé stromy a ešte raz stromy. Človeku sa vôbec nechce zísť dole. Nakoniec po chvíli kochania sa odchádzame a cez mesto sa prejdeme k autu.

 

Mäetaguse

V mestečku Mäetaguse, asi 10 – 20 km severnejšie sa tiež nachádza panské sídlo (Mäetaguse mõis). Celkovo je areál pekne zrekonštruovaný, ale určite nie je taký pekný ako ten v Palmse. Skôr sa oplatí urobiť si tu zastávku kvôli tomu, aby sa človek presvedčil na vlastné očí, ako pekne môže vyzerať škola na vidieku v malom mestečku.

 

Kuremäe

Ďalej v mestečku Kuremäe sa nachádza významné pravoslávne pútnické miesto. Ide o ženský kláštor spojený s dvomi kostolmi a obrovským areálom. Celý názov miesta je Pühtitsa Jumalaema Uinumise Stavropigiaalne Naisklooster. Z cesty medzi Jõhvi a Vasknarvou sa odbočí vpravo na parkovisko a odtiaľ vedú šípky k určenému miestu. Po ceste je jeden kostol aj s cintorínom a neskôr ďalej sa nachádza celý areál. Vzhľadom k významu pravoslávnej cirkvi v kraji Ida-Viru je toto miesto určite nutné vidieť.

 

Kohtla-Järve

Z tejto oblasti sa teraz presunieme ďalej na sever k pobrežiu mora. Najprv navštívime mesto Kohtla-Järve. Zastavíme na parkovisku blízko kultúrneho centra mesta (Kohtla-Järve kultuurikeskus) a odtiaľ sa ideme prejsť do parku. Tento park spojený s veľkým jazerom je hlavným bodom programu v Kohtla-Järve. Okrem prechádzky sa dajú požičať loďky a člnkovať sa alebo si len sadnúť a odpočívať. Opačným smerom od kultúrneho centra sa dá ešte popri aleji prejsť k sovietskemu pamätníku pracujúcich.

Ontika

Neďaleko od Kohtla-Järve navštevujeme chránenú krajinnú oblasť Ontika. Na tú si treba naplánovať viac času, pretože tu sú až 3 pekné zastávky. Prvou z nich je vodopád Saka (Saka juga). V podstate ide o celý veľký areál. Pri príchode k panskému sídlu Saka (Saka mõis) je v areáli vyhliadková plošina. Vedú na ňu točité schody na budove pri pobreží. Vstup je zadarmo a výhľad neskutočný. Treba sa potom zorientovať podľa mapky pri parkovisku a zamieriť k vodopádu. Vopred treba upozorniť, že netreba očakávať obrovský vodopád. Na estónske pomery je však pomerne veľký aj so svojimi pár metrami. My sme ho však zastihli v dobe, keď bolo sucho, a teda v ňom bolo málo vody. Vodopád skôr pripomínal prameň než vodopád. Najzaujímavejšou tu však je cesta po schodoch dole od vodopádov k pláži cez množstvo papradí. Jednoducho ďalšia krásna cestička končiaca na pieskovej pláži ako z rozprávky.

 

Keďže sme tejto pieskovej pláže nemali dosť, rozhodli sme sa neskôr prísť do národného parku kvôli tomu ešte raz a na iné miesto. Na ceste medzi panským sídlom Saka a mestečkom Saka treba odbočiť prudko doľava a po betónovej ceste sa dostať čo najďalej, kde treba odstaviť auto. Pešo sa po peknej cestičke lemovanej potôčikom dostaneme opäť k pláži, kde sa dlhšiu dobu kocháme pohľadmi.

Neďaleko na východ (asi 10 km) je vodopád Valaste (Valaste juga). Tento je omnoho väčší a pri plnom prietoku vody je naozaj pekný na pozretie. Kedysi existoval k vodopádu vysutý mostík, teraz však ostal len stredový pontónik, ktorý pôsobí celkom uchvacujúco a zapíše sa do pamäti na dlho. Celkovo je tento vodopád na útese, z ktorého sú pekné výhľady na more.

 

Toila-Oru

Na juhovýchod od vodopádu je park Toila-Oru. Tento obrovský park spojený s cintorínom na počesť nemeckých vojakov je takpovediac povinnou zastávkou. V prípade pekného počasia je možné sa okúpať na tamojšej kamenno-pieskovej pláži.

Sillamäe

Ideme ďalej na východ. Mesto Sillamäe si podobne ako Narva a Kohtla-Järve veľmi dobre pamätá svoju sovietsku minulosť, čo vidíme hneď po vystúpení z auta. Napriek tomu nás príjemne prekvapí zrekonštruovaná radnica a kultúrny dom v centre mesta. Dominantou mesta sú schody vedúce od kultúrneho domu spolu s parkom až k moru. V rokoch 2017-2018 bol celý areál taktiež zrekonštruovaný a je zakončený malým námestíčkom s lavičkami. Okrem toho sa dá v meste poprechádzať okolo viacerých jazierok.

 

Narva-Jõesuu

Nakoniec máme pred sebou ešte 3 zastávky, ktoré sú už v tesnej blízkosti hraníc s Ruskom. Prvou z nich je kúpeľné a rekreačné mesto Narva-Jõesuu, ktoré je hlavne v lete vyhľadávaným letoviskom kvôli svojej krásnej a dlhej pieskovej pláži. Keďže je v tomto mestečku len veľmi málo skutočne teplých dní, už pri teplote 22 °C a slnečnom počasí je pláž plná ľudí. Veľakrát možno vidieť kúpajúcich sa aj pri teplote okolo 17 °C. Treba sa tiež pripraviť na teplotu vody, ktorá je v letných mesiacoch obvykle na hodnote 18 – 19 °C. Avšak malý rozdiel teploty vody a vzduchu spôsobuje to, že sa vo vode dá bez veľkých problémov kúpať. V lete 2018 teploty dosiahli nové rekordy, preto je možné, že sa toto letovisko stane v budúcnosti vyhľadávaným nielen Estóncami, Fínmi, Nórmi, Švédmi, Rusmi, Nemcami, ktorých jazyky sme mali možnosť na pláži počuť, ale aj vzdialenejšími národmi.

Za zmienku stojí ešte maják úplne pri hranici s Ruskom a pohľad na ruské strážne veže za riekou Narva.

 

Riigiküla

Po ceste z mesta Narva-Jõesuu sa v krátkosti zastavujeme pri jazierku v obci Riigiküla. Málo ľudí a obklopenosť jazierka lesmi spôsobí, že sa nám táto krátka zastávka natrvalo vrýva do pamäti.

Narva

Po príchode do Narvy máme pocity podobné ako v Sillamäe. Mesto je postavené na ruský štýl s množstvom panelákov a širokými cestami. Je však cítiť, že už je to Estónsko, pretože je mesto od 90. rokov pomerne dosť modernizované. Na ulici Alexander Puškini pri Narva hoteli zastavujeme na parkovisku a ideme pešo k najväčšej pamiatke mesta – hradu (Hermanni linnus). Ide o úchvatný pohľad, pretože pri rieke Narva sa nachádzajú z obidvoch strán veľké pevnosti – jedna na estónskej a druhá na ruskej strane. Most, ktorý spája obidve strany je plný áut a ľudí prechádzajúcich štátnu hranicu.

 

V hrade je možné absolvovať individuálnu prehliadku, ktorá sa naozaj oplatí. Hrad je bohato vybavený a každý návštevník dostáva pri kúpe lístka hradné mince, ktoré je možno na hradnom nádvorí využiť na kúpu suvenírov, chutnej kávy alebo čaju. Ak prídete o 12.00 hod., tak na nádvorí budú odpaľovať z dela. Hoci sme vedeli, že budú odpaľovať, tak sme sa zľakli, pretože to je naozaj ohlušujúci zvuk.

V Narve je vhodné nezabudnúť sa poprechádzať po rekonštruovanej promenáde popri rieke a taktiež sa zastaviť pri narvskej stredovekej radnici, hneď vedľa ktorej je detašované pracovisko tartuskej univerzity vo svojej hypermodernej budove.

Verím, že sa vám táto exkurzia po pekných miestach severného a severovýchodného Estónska páčila a že tieto miesta jedného dňa navštívite osobne.

 

🇸🇰 Ida-Virumaa – kraj na severovýchode Estónska

Pobaltské štáty sú pre veľa ľudí ešte stále veľkou neznámou. Niet sa čomu čudovať, pretože sú od Slovenska príliš vzdialené oproti iným obľúbeným destináciám, avšak práve preto by som sa rád v tomto článku pozrel trochu bližšie na jeden z konkrétnych regiónov Estónska na základe svojich poznatkov a skúseností.

Ida-Virumaa je kraj ležiaci na severovýchode Estónska na hranici s Ruskom. Je tu jednoznačne najväčší podiel Rusov a z tohto kraja je bližšie do Petrohradu než do Tallinnu. Asi najreprezentatívnejším mestom v tomto ohľade je hlavné mesto oblasti – Narva, kde viac ako 90% obyvateľov má ako svoj materinský jazyk ruštinu. V praxi to vyzerá tak, že máte v meste pocit schizofrénie na každom kroku. Všade sú značky a nápisy v estónčine, avšak v bežnom styku sa bez ruštiny nikam nedostanete. Niektoré predavačky a ľudia pracujúci v službách, s ktorými sa dostanete do styku, zo seba síce niečo dostanú v estónčine, avšak máte pocit, že to je väčší boj pre nich než pre vás. Skúšanie iných jazykov sa zakončí len nechápavým pohľadom.

Prečo obyvateľstvo neovláda úradný jazyk?

Človek si, prirodzene, začne klásť otázku, prečo je to vlastne tak a čia je to chyba alebo či to niekomu skutočne prekáža. Z pohľadu Rusov by sa na základe mojich skúseností dalo povedať, že preferujú svoj jazyk z viacerých dôvodov. Jedným z nich je hrdosť na svoj jazyk a kultúru a možnosť nájsť si svoje zdroje informácií v ruštine, aj pokiaľ žijú v cudzom štáte, pretože ruština je dosť rozšírený jazyk s veľkým počtom hovoriacich.

Ďalším dôvodom je objektívna neschopnosť bežných ľudí sa naučiť estónčinu ako ugrofínsky jazyk, t. j. jazyk z úplne inej jazykovej rodiny, s iným štýlom vyjadrovania, gramatikou a slovnou zásobou. Na Slovensku je veľmi dobrým príkladom niečoho podobného situácia Maďarov žijúcich a pracujúcich v rámci Slovenska. Tiež im obvykle pomerne dlho trvá pochytiť všetky slovné zvraty a prízvuk, pokiaľ je ich materským jazykom maďarčina a so slovenčinou neprichádzali až tak veľmi do styku.

Aký veľký je vplyv ruštiny?

Možno povedať, že v súčasnosti nemá ruština nejaké ambície svetového  jazyka a taktiež, že v kultúrnej oblasti sa Ruská federácia takpovediac zmierila so svojím statusom regionálnej mocnosti. Rusko pomerne dôsledne háji záujmy ruskohovoriaceho obyvateľstva vo svete, ale nemá úmysel ruštinu rozširovať ďalej. V pomeroch Estónska to vyzerá tak, že síce Rusi chcú a aj využívajú ruštinu v každodennom styku, a to hlavne v kraji Ida-Virumaa, v Tallinne a napríklad aj na juhovýchode Estónska, ale v iných oblastiach sa ruštinou pravdepodobne nedohovoríte alebo ju bude vedieť len staršia generácia. Je teda zrejmé, že vplyv angličtiny v školstve a spoločnosti je väčší a nemožno tu hovoriť o nejakom prílišnom vplyve Ruska. V súčasnosti sa Estónsko orientuje na Európsku úniu, ktorá má už oveľa väčší vplyv.

Keď sa opäť vrátime k pôvodným otázkam, samotným obyvateľom Estónska až tak neprekáža, že v rámci ich krajiny žije pomerne silná menšina. Tento problém je skôr vyzdvihovaný Západom v snahe vymedziť si priestor voči Rusku ako silnému hráčovi v regióne.

Osobitosti severovýchodnej časti Estónska

Je pravda, že v kraji Ida-Virumaa je život trochu iný než vo zvyšku krajiny. Je tu relatívne vyšší alkoholizmus a tiež väčšia chorobnosť. Štýl jazdy na cestách sa líši tým, že vodiči ruskej národnosti obvykle jazdia rýchlejšie a často aj nebezpečnejšie, preto sú cesty monitorované oveľa vyšším počtom radarov a kamier. Architektúra a celkový ráz miest sa prejavuje širokými cestami na ruský štýl, oveľa väčším počtom panelákov a zanedbanejšími verejnými priestormi.

Čo sa týka celkovej dostupnosti tovaru a úrovne služieb, na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že tu musí byť slabý výber potravín a pomerne nízka úroveň služieb, podobne ako na niektorých miestach v Rusku alebo na Ukrajine. O to viac je však človek prekvapený, keď zistí, že v Narve je v obchodoch lepší výber než v hypermarketoch v Bratislave. V bežnom supermarkete je na výber okrem potravín obvykle aj veľké množstvo vecí týkajúcich sa vybavenia chaty, záhradky, veľké množstvo papierenských výrobkov, bio a eko potravín rôzneho druhu, veľký výber ovocia, zeleniny, rýb a pod. Estónsko je teda na vysokej úrovni, ale vie to pomerne dobre skrývať.

Celé Estónsko má nádhernú prírodu, no v Ida-Viru kraji má človek pocit, že je ešte viac nepreniknutá než v iných častiach Estónska. Môže to byť menším počtom turistov alebo jednoducho svojou vzdialenosťou od hlavného mesta. Panenské pláže a borovicovo-brezové lesy uchvátia každého návštevníka, čoho dôsledkom je, že sa chce na tieto miesta neustále vracať.