🇸🇰 Vykanie v rôznych jazykoch sveta – 2. časť

V prvej časti série článkov o vykaní v rôznych jazykoch sme v potrebnej miere zhrnuli systém vykania v nemčine, poľštine, maďarčine, taliančine a francúzštine. V tejto časti sa pozrieme na nórčinu, švédčinu, fínčinu, estónčinu, lotyštinu a ruštinu.

Napriek tomu, že tieto jazyky sú až zo štyroch rôznych jazykových skupín (nórčina a švédčina sú germánske jazyky, fínčina a estónčina ugrofínske jazyky, lotyština baltský jazyk a ruština slovanský jazyk), možno ich z hľadiska vykania rozdeliť len na dve pomyselné skupiny, a to na nórčinu a švédčinu v jednej skupine a zvyšné jazyky v druhej skupine.

Nórčina

Nórčina je charakteristická tým, že v nej síce vykanie existuje, ale používa sa len veľmi výnimočne, a to pri slávnostných príležitostiach, prípadne pri rozhovore so zákazníkmi v hoteliérstve a pod. Na vykanie sa používa zámeno De, ktoré v tomto prípade použijeme s veľkým začiatočným písmenom. Zámeno de (s malým písmenom) znamená oni/ony, čím sa na vykanie de facto používa onikanie, a to aj pre jednotné aj množné číslo. Najčastejšie sa však používa tykanie a teda zámeno du. Pre tykanie v množnom čísle použijeme zámeno dere.

Či už budeme vykať, alebo tykať, tak sloveso vždy použijeme v rovnakom tvare, keďže nórčina nerozlišuje časovanie slovies, napr.:

Er De allerede i Oslo? – Ste už v Osle? (vykanie jednej alebo viacerým osobám)

Snakker du norsk? – Hovoríš po nórsky? (tykanie jednej osobe)

Bor dere i Tyskland? – Bývate v Nemecku? (tykanie viacerým osobám)

Švédčina

Zdvorilostný systém v švédčine je veľmi podobný nórčine. Je tomu tak preto, lebo aj v švédčine je normou všetkým tykať, taktiež okrem slávnostných príležitostí alebo rozhovorov so zákazníkmi. V podstate jediný rozdiel spočíva v tom, že na vykanie sa použije zámeno Ni (s veľkým písmenom), pričom toto zámeno vo forme s malým písmenom znamená vy (tykanie viacerým osobám), a nie oni/ony ako v nórčine. Bežne sa teda tiež používa predovšetkým du (tykanie jednej osobe) a ni (tykanie viacerým osobám). V švédčine tiež nenájdeme časovanie slovies, takže pri všetkých osobách bude rovnaký tvar, napr.:

Bor du i Sverige eller i Finland?Bývaš v Švédsku alebo Fínsku? (tykanie jednej osobe)

Vill Ni beställa något? – Chcete si niečo objednať? (vykanie jednej alebo viacerým osobám)

Måste ni gå dit? Musíte tam ísť? (tykanie viacerým osobám)

Fínčina

Vo fínčine pripomína systém vykania ten slovenský, keďže sa na vykanie taktiež používa 2. osoba množného čísla. Príslušné zámeno je Te (s veľkým písmenom), a môžeme ním vykať jednej alebo viacerým osobám. Vo Fínsku sa však vyká o čosi menej než na Slovensku, a to pod vplyvom germánskych jazykov. Pomerne často si budú tykať aj cudzí ľudia, pokiaľ sú približne v rovnakom veku, a taktiež aj prechod od vykania k tykaniu netrvá tak dlho ako na Slovensku.

Zámeno te s malým písmenom následne znamená vy (tykanie viacerým osobám) a zámeno sinä znamená ty. Vo fínčine a ďalších ugrofínskych jazykoch (estónčina, maďarčina) sa slovesá časujú, napr.:

Oletteko Te opettaja? – Ste učiteľ? (vykanie jednej osobe – ak by sa vykalo viacerým osobám, tak by muselo byť použité opettajat – učitelia)

Sinä olet opiskelija. – Ty si študent. (tykanie jednej osobe)

Asutteko te Suomessa? Bývate vo Fínsku? (tykanie viacerým osobám)

Estónčina

Estónčina sa vykaním principiálne nelíši od fínčiny. Tiež sa používa zámeno teie, resp. te (teie je dlhá forma a te krátka forma), a pri slovese druhá osoba množného čísla. Toto zámeno sa píše s veľkým písmenom len v korešpondencii s úradmi alebo inými osobami/autoritami, od ktorých máme vo vzťahu väčšiu pomyselnú vzdialenosť. Následne by sme v týchto situáciách použili vykanie s veľkým písmenom Teie (najčastejšie v zdvorilých situáciách dlhšiu formu, a nie teda Te) aj v iných pádoch ako nominatíve. Zámeno teie/te teda môže v závislosti od kontextu znamenať tykanie viacerým osobám, alebo vykanie jednej alebo viacerým osobám, čiže ako v slovenčine. Na tykanie jednej osobe použijeme zámeno sina/sa, napr.:

Kas sa oled praegu Tallinnas? – Si teraz v Tallinne? (tykanie jednej osobe)

Kas ma aitan Teid? – Pomôžem Vám? (vykanie jednej alebo viacerým osobám)

Ma ei näinud teid. – Nevidel som vás. (tykanie viacerým osobám)

Lotyština

V lotyštine sa tiež stretávame so systémom vykania rovnakým ako v slovenčine. Zámeno jūs používame na tykanie viacerým osobám, a tiež na vykanie jednej alebo viacerým osobám. S veľkým písmenom ho taktiež použijeme len v korešpondencii, hlavne s úradmi a pod., pričom azda ešte menej často ako v estónčine. Jednej osobe tykáme pomocou zámena tu. Baltské jazyky (lotyština a litovčina) tiež rozlišujú časovanie slovies, napr.:

Vai jūs runājat latviski? – Hovoríte po lotyšsky? (tykanie viacerým osobám / vykanie jednej alebo viacerým osobám – v závislosti od kontextu)

Vai tu runā igauniski? – Hovoríš po estónsky?

Ruština

Posledným zo štvorice jazykov, v ktorých sa vyká je ruština. Zdvorilostný systém sa ešte o niečo viac blíži slovenskému než v prípade lotyštiny alebo estónčiny, a to ešte menej častým používaním veľkých začiatočných písmen pri zámenách. Ak sa tak stane, tak opäť ide hlavne o korešpondenciu s úradmi. Aj pri tykaní viacerým osobám, aj pri vykaní jednej alebo viacerým osobám sa použije zámeno вы a pri tykaní jednej osobe zámeno ты a zodpovedajúce vyčasované sloveso. Podobne ako v slovenčine je časté vypadávanie zámien, ale pre lepšiu názornosť ich ponecháme v obidvoch vetách, napr.:

Когда вы завтра придете? Kedy zajtra prídete? (tykanie viacerým osobám alebo vykanie jednej alebo viacerým osobám)

Где ты хочешь встретиться? Kde sa chceš stretnúť? (tykanie jednej osobe)

Aj v druhej časti článkov o vykaní jasne vidno, že väčšiu rolu ako príslušnosť do jazykovej skupiny zohrávala a stále zohráva geografická blízkosť jazykov a ich vzájomné ovplyvňovanie sa.

🇸🇰 Vykanie v rôznych jazykoch sveta – 1. časť

Jedna z častých situácií, ktorá vyvoláva nedorozumenia medzi ľuďmi, je systém vykania. Pokiaľ sa budeme snažiť vykať v krajinách, resp. jazykoch, kde je medzi ľuďmi všeobecne zaužívané tykanie, alebo naopak, pokiaľ budeme tykať namiesto vykania, tak si v lepšom prípade vyslužíme prekvapivé pohľady, a v tom horšom prípade sa s nami prestanú rozprávať.

Zdvorilosť je z pohľadu jazyka chápaná vo svete naozaj rôzne, niekedy aj v rámci susedných štátov. Kým väčšina germánskych jazykov uprednostňuje tykanie, v románskych a slovanských jazykoch na druhej strane nenájdeme jazyk, v ktorom by sa buď nevykalo alebo neon(i)kalo. Severské ugrofínske jazyky (estónčina a fínčina) používajú vykanie podobné slovenčine, ale maďarčina onkanie a onykanie. Ťažko zhrnúť v krátkosti ázijské jazyky, ale ako príklad nám môže poslúžiť japončina s jej široko rozvinutým zdvorilostným systémom a čínština, kde existuje len jednoduché vykanie, ktoré sa však neuplatňuje natoľko, ako v slovenčine.

V každom zo série článkov si v krátkosti priblížime zdvorilostné systémy v niekoľkých cudzích jazykoch, pričom v prvej časti bude reč o nemčine, poľštine, maďarčine, taliančine a francúzštine.

Onikanie v nemčine

Pri nemčine môžeme bez problémov tvrdiť, že zaužívaný zdvorilostný tvar pre vykanie je vlastne onikanie. Je to z dôvodu využívania 3. osoby množného čísla (Sie), ktorú navyše v písanom texte píšeme s veľkým začiatočným písmenom. Slovesá spojené s týmto zámenom taktiež vyžadujú koncovku 3. osoby množného čísla -en, napr. Sie kommen (vy prídete), Sie gehen (vy idete), a pod. Keďže sa 3. osoba množného čísla využíva aj pre slovenské zámeno oni/ony, tak v rozhovore je nutné určiť osobu z kontextu.

V písanej podobe je v tomto prípade rozdiel medzi Sie (s veľkým písmenom) a sie (s malým písmenom). Taktiež nás ešte môže zmiasť to, že sie sa používa aj na vyjadrenie 3. osoby jednotného čísla (ona), avšak z dôvodu využívania inej koncovky slovesa (-t) je rozdiel v hovorenej aj písomnej podobe značný, a teda tu k omylom dochádza len zriedkavo.

Posledná možnosť, kde sa možno pomýliť, je využitie 2. osoby množného čísla (ihr) na označenie vykania. Toto zámeno sa však používa len v tých situáciách, v ktorých sa rozprávame s dvomi alebo viacerými osobami, ktorým tykáme. Táto chyba sa vyskytuje z nepozornosti u študentov nemčiny aj na vyšších úrovniach, preto je vhodné sa systému zámien od začiatku výuky poriadne venovať.

Porovnajme si teda všetky 4 spomínané tvary:

sie geht – ona ide

sie gehen – oni idú

Sie gehen – vy idete (vykanie jednej alebo viacerým osobám)

ihr geht – vy idete (dve alebo viacero osôb, ktorým tykáme)

Čo sa týka samotných situácií, kedy vykať a kedy tykať, môžeme bez problémov vychádzať z naučených pravidiel zo slovenského prostredia, čiže s neznámymi ľuďmi na ulici a s ľuďmi, s ktorými ešte nemáme vybudované hlbšie vzťahy, si budeme vykať a s rodinou a priateľmi si budeme tykať.

Onkanie, onakanie a onikanie v poľštine

Ďalším jazykom v geografickej blízkosti Slovenska, v ktorom možno naraziť na gramaticky iné zdvorilostné formy, je poľština. V poľštine je využívaná na vykanie 3. osoba jednotného čísla pre jednu osobu a pre viacero osôb 3. osoba množného čísla. Okrem toho je nutné pri vykaní použiť špeciálne zámená určené len na vykanie – Pan, Pani a v množnom čísle Państwo, resp. Panowie/Panie. Uveďme si teda vykanie v rôznych osobách na príklade slovesa mówić (hovoriť):

Pan mówivy hovoríte (obraciame sa k osobe mužského pohlavia)

Pani mówi vy hovoríte (obraciame sa k osobe ženského pohlavia)

Państwo mówiąvy hovoríte (obraciame sa k viacerým osobám rôznych pohlaví)

Panowie mówią – vy hovoríte (obraciame sa k viacerým osobám mužského pohlavia)

Panie mówią – vy hovoríte (obraciame sa k viacerým osobám ženského pohlavia)

Platí teda pravidlo, že vždy, keď vykáme, tak musíme použiť jedno z vyššie uvedených zámien, a to povinne s veľkým písmenom.

Pri tykaní jednej osobe používame tak ako v slovenčine zámeno ty a pri tykaní viacerým osobám zámeno vy. Vyzerá to nasledovne:

ty mówisz – ty hovoríš

vy mówicie – vy hovoríte

V hovorovej forme sa pre množné číslo pomerne často zvykne používať zmiešaná forma Państwo mówicie, ktorá akoby bola medzi tykaním a vykaním. Jej uplatnenie nájdeme v situáciách, keď sa hovoriaci chce priblížiť poslucháčom a nevytvárať takú pomyselnú vzdialenosť, aká je pri vykaní. Môže to byť napríklad situácia prednášajúceho a publika, či už na prednáškach na vysokej škole alebo na menej vážnych konferenciách a podujatiach, alebo sa môžeme stretnúť s touto formou v internetových časopisoch a novinách. Pre viacerých, predovšetkým pre staršiu generáciu, je však táto forma jednoducho neprípustná a je vhodné s ňou narábať v rozhovoroch opatrne.

Maďarčina a jej onkanie, resp. onikanie

Zjednodušene by bolo možné povedať, že zdvorilostný systém v maďarčine je vlastne rovnaký ako v poľštine. Toto tvrdenie vyplýva z faktu, že maďarčina v jednotnom čísle používa sloveso v 3. osobe jednotného čísla a zámeno ön, v množnom čísle zase sloveso v 3. osobe množného čísla a zámeno önök, napr.:

Ön nem ír. – Vy nepíšete. (vykanie jednej osobe)

Önök Budapesten élnek? – Žijete v Budapešti? (vykanie viacerým osobám)

Rozdiel oproti poľštine spočíva v tom, že maďarčina nerozlišuje rody, čím v tretej osobe nemôže vzniknúť toľko tvarov ako v poľštine, ale len jeden pre jednotné a jeden pre množné číslo.

Použitie tykania, resp. zdvorilostných foriem v maďarčine v rôznych situáciách bežného života zodpovedá približne slovenčine, len je vykanie nahradené onkaním.

Onkanie a onikanie v taliančine

Z gramatického hľadiska existuje v taliančine veľmi podobný systém zdvorilosti ako v maďarčine. Pre vykanie jednej osobe sa použije sloveso v 3. osobe jednotného čísla a zámeno Lei (obvykle s veľkým písmenom), čiže vznikne onkanie. Zámeno lei použité s malým písmenom však na rozdiel od maďarčiny má aj iný význam – znamená v preklade ona.

Vykanie viacerým osobám využíva sloveso v 3. osobe množného čísla a zámeno Loro (taktiež obvykle s veľkým písmenom, s malým písmenom znamená loro oni).

Aby sme vyjadrili väčšiu zdvorilosť, môžeme použiť oslovenia signore, signora, prípadne ich tvary množného čísla.

Lei è francese, signore? – Ste Francúz, pane? (vykanie jednej osobe)

Loro sono di Venezia? – Ste z Benátok? (vykanie viacerým osobám)

Je potrebné podotknúť, že vykanie viacerým osobám pomocou zámena Loro sa používa čoraz menej, a použilo by sa teda zámeno voi (vy). V súčasnosti sa používa zámeno Loro hlavne v oficiálnom styku a oficiálnych prejavoch, v kontakte so zákazníkmi a pod.

Vykanie vo francúzštine

Francúzština je jediným jazykom z prvej pätice, v ktorom sa používa rovnaký systém vykania s použitím vykania, resp. tykania ako v slovenčine. Na vykanie jednej alebo viacerým osobám sa používa zámeno vous, pričom s veľkým písmenom je používané len na zdôraznenie zdvorilosti v písomnom prejave. Na prejavenie väčšej zdvorilosti sa však častejšie ako v slovenčine využívajú oslovenia Madame a Monsieur (prípadne Mademoiselle), avšak stále s použitím tvaru slovesa 2. osoby množného čísla.

Vous allez au restaurant? – Idete do reštaurácie?

Vous êtes français, Monsieur? – Ste Francúz, pane?

Vidíme, že v strednej Európe a jej okolí si viacero jazykov zachovalo systém onkania, resp. onikania. Pre slovanské a ugrofínske jazyky je tento systém výnimkou (poľština, resp. maďarčina), keďže zvyšné jazyky týchto skupín používajú vykanie. Možno teda povedať, že systém zdvorilosti v konkrétnom jazyku záleží nielen od jeho jazykovej skupiny, ale aj od geografickej polohy a historického styku s inými jazykmi.

🇸🇰 🔊Ako veľmi sú jazyky medzi sebou vzdialené?

Viete, ktorá jazyková rodina je najrozšírenejšia vo svete? Viete, koľko percent obyvateľstva Európy má za materinský jazyk jeden z jazykov indoeurópskej jazykovej rodiny? V nasledujúcej nahrávke vám v krátkosti porozprávam o rozdieloch medzi jazykmi a veľmi zjednodušene vám vysvetlím aj to, prečo je oveľa ľahšie naučiť sa niekoľko indoeurópskych jazykov než jeden vzdialený neindoeurópsky.

🇸🇰 Severské jazyky

V súvislosti s pojmom severské jazyky sa často vynára jedna dôležitá otázka, a to síce tá, ktoré jazyky vlastne do tejto skupiny zaradiť, keďže to nie je presne definovaná skupina jazykov. Viaceré stránky uvádzajú ako severské jazyky len jazyky severogermánske, a aj to len ich časť, čiže nórčinu, švédčinu a dánčinu. Ostávajú tak opomenuté ďalšie germánske jazyky a aj jazyky z iných jazykových skupín. 

Za severské jazyky by som preto označil jazyky všetkých severských krajín, medzi ktoré sa v súčasnosti zvyknú radiť aj Pobaltské štáty. Konkrétne teda ide o jazyky: islandčina, faerčina, nórčina, švédčina, dánčina, litovčina, lotyština, estónčina, fínčina a sámske jazyky. Všetky tieto jazyky patria do troch jazykových skupín:

a) germánske jazyky (podskupina v rámci indoeurópskych jazykov) – islandčina, faerčina, nórčina, švédčina a dánčina,

b) baltské jazyky (podskupina v rámci indoeurópskych jazykov) – litovčina a lotyština,

c) ugrofínske jazyky (podskupina v rámci uralských jazykov) – fínčina, estónčina a sámske jazyky.

Ako vidno, jazyky v tomto regióne sú podobne ako vo zvyšku Európy veľmi rôznorodé a nemožno ich v žiadnom prípade považovať za jazyky z jednej a tej istej jazykovej skupiny. Možno tiež povedať, že všetky jazyky z tohto regiónu patria k malým jazykom, pretože najviac hovoriacich má švédčina s viac než 10 miliónmi hovoriacich a najmenšie zo spomenutých jazykov majú len niekoľko tisíc alebo stoviek hovoriacich.

Severogermánske jazyky

Azda najpopulárnejšou skupinou severských jazykov sú germánske jazyky, predovšetkým švédčina a nórčina. Všetky jazyky z tejto skupiny sú pomerne jednoduché z gramatického a lexikálneho hľadiska, pokiaľ študent už ovláda nemčinu alebo, v menšej miere, angličtinu. Problémom môže byť výslovnosť, pokiaľ ju chceme dotiahnuť na úroveň rodených hovoriacich.

Ak sa pozrieme na tieto jazyky zblízka, tak vidíme, že nórčina, švédčina a dánčina majú v gramatike mnoho spoločného s nemčinou. Najlepším príkladom je zrejme slovosled, kde majú tieto jazyky rovnaké poradie vetných členov, t. j. na prvom mieste podmet, na druhom mieste je takmer fixne sloveso a na treťom a ďalších miestach je predmet a zvyšné vetné členy. Pokiaľ chceme zdôrazniť nejaký vetný člen, tak ho presúvame na prvé miesto, sloveso ostáva na druhom mieste a na treťom mieste bude podmet. Takisto je v severských jazykoch rovnaká tvorba záporu, len namiesto nemeckého nicht (obdoba slovenskej predpony ne- pri slovesách) je ikke alebo inte. Severogermánske jazyky majú tiež 2 alebo 3 rody spolu s nimi spojenými členmi. Ich spoločnou črtou, ale už odlišnou od nemčiny je pripájanie určitého členu ako koncovky slova, napr. hund (švéd. pes) a hunden (švéd. ten pes).

Z hľadiska výslovnosti je charakteristické pre severogermánske jazyky celkový takpovediac „temný“ prejav, ktorý je spôsobený veľkým množstvom slov s prehláskami, t. j. slov, kde vyslovujeme ü, ä alebo ö. Oproti písanému textu sa tiež výslovnosť výrazne odlišuje, pričom najviac asi v dánčine či faerčine.

Baltské jazyky

Baltské jazyky, čiže litovčina a lotyština tvoria uzavretú skupinu týchto dvoch jazykov a ich dialektov. Pôvodom sú oba tieto jazyky východobaltskými jazykmi, pričom do západnej skupiny patrila pruština, ktorá zanikla ešte v 18. storočí. Tieto jazyky sa v rámci indoeurópskych jazykov, ktoré ich obklopujú, výrazne vyčleňujú svojou slovnou zásobou, ktorá nepripomína žiaden z väčších európskych jazykov. Veľmi malý prienik slovnej zásoby má litovčina s poľštinou a ruštinou a o niečo väčší má prienik lotyština s ruštinou.

Oba tieto jazyky na prvé počutie svojou intonáciou pripomínajú ruštinu, avšak po započúvaní sa človek zistí, že ničomu nerozumie alebo rozumie len veľmi málo. Rovnako je to aj s písomnou formou, z ktorej možno po prečítaní pochopiť iba zopár slov. Z gramatického hľadiska litovčina aj lotyština rozoznávajú skloňovanie a rody podstatných a prídavných mien. Možno teda povedať, že k slovanským jazykom majú tieto jazyky najbližšie, ale aj tak sú od nich pomerne dosť vzdialené.

Ugrofínske jazyky

Ugrofínske jazyky severnej Európy sú tvorené fínčinou, estónčinou a skupinou sámskych jazykov. Rovnako ako baltské jazyky sú tieto jazyky odlišné svojou svojou slovnou zásobou, ale navyše k tomu aj svojou úplne inou gramatickou stavbou. 

Asi najznámejším faktom medzi širšou verejnosťou je informácia o používaní 14 pádov vo fínčine a estónčine, čo budí falošný dojem náročnosti daných jazykov. Väčšina pádov však v týchto jazykoch iba nahrádza predložky. Ugrofínske jazyky sú teda v gramatike výrazne odlišné, ale nie zložité. O zložitosti môžeme hovoriť v súvislosti so slovnou zásobou, a to z toho dôvodu, že tieto jazyky len veľmi zriedka prijímajú medzinárodné slová a tiež slovnú zásobu svojich susedov. Estónčina síce v priebehu histórie prijala veľké množstvo slov nemeckého pôvodu, avšak tie už natoľko zmenili svoju podobu, že aj so znalosťou nemčiny si všimnete podobnosť, až keď na ňu budete upozornení. Do slovnej zásoby sa dostali viaceré ruské slová kvôli úzkym vzťahom s rusky hovoriacim svetom hlavne v 20. storočí. Fínčinu preto možno považovať za jazyk s ešte čistejšou slovnou zásobou, pretože nebola taká náchylná na tieto vplyvy.

Sámske jazyky

Sámske jazyky sú v našich končinách takmer úplne neznámym pojmom. Je to tak preto, lebo počet rodených hovoriacich týmito jazykmi je veľmi nízky (celkovo všetky jazyky majú dokopy len pár desiatok tisíc hovoriacich) a mnoho ľudí vychádza z mylnej predstavy, že v Nórsku, Švédsku, Fínsku a aj Rusku sa hovorí len nórčinou, švédčinou, fínčinou a ruštinou. V skutočnosti však na území týchto krajín za polárnym kruhom žijú roztrúsení Sámovia s ich vlastnými ugrofínskymi jazykmi. 

Sámovia boli dlhodobo utláčaní zo strany väčšinového obyvateľstva týchto krajín, boli nútení učiť sa ich štátny jazyk a boli považovaní za menejcenných obyvateľov v rámci daných krajín. V posledných desaťročiach sa ich postavenie zmenilo. Získali možnosť plnohodnotne používať svoj jazyk ako jazyk národnostnej menšiny a aj spravodajstvo je dnes už dostupné v sámskych jazykoch. 

Celkovo je sámskych jazykov približne 10, pričom jazyk s najväčším počtom hovoriacich je severná sámčina s okolo 20 000 hovoriacimi, čo sú približne 2/3 celkového počtu hovoriacich sámskymi jazykmi. Všetkým týmto jazykom hrozí zánik, a to z dôvodu tlaku moderného sveta, t. j. hlavne kvôli sťahovaniu sa obyvateľstva do miest za prácou, kde sa sámske jazyky nepoužívajú.

Viac článkov z kategórie: švédčina, estónčina a jazyky všeobecne.

🇸🇰 Ako sa naučiť cudzí jazyk

Povedzme si rovno, že kto hľadá návody na všedné veci, hľadá skratky, a kto hľadá skratky, ten sa chystá pravdepodobne pustiť do niečoho, čo chce mať rýchlo za sebou, a preto:

Správny výber jazyka je najdôležitejší

Ak sa chcete naučiť jazyk, vyberte si taký, ktorý sa vám veľmi páči alebo vás niečím priťahuje. Asi sa zhodneme v tom, že nechcete stráviť celý život robením vecí, ktoré vás ani trochu nebavia.

Učiť sa teda jazyk len kvôli peniazom?

Voľba jazyka je len otázkou priorít, ktoré si určuje každý sám.

Ak ste si vzali naše prvé odporúčanie k srdcu, ste pripravení.

Pustite sa hneď do toho

Vezmite do rúk učebnicu pre samoukov, prihláste sa na jazykový kurz alebo jednoducho choďte na jazykový pobyt niekam
do zahraničia. Vyhraďte si na učenie čas a postupujte trpezlivo.

Internet je plný „osvedčených“ rád, avšak nie vždy sú naozaj osožné. Uvažujte o nich, diskutujte o nich, kritizujte ich, ale hlavne si urobte vlastný názor. Koniec koncov, žiaden obdivuhodný človek sa nedostal v jazykoch tam, kde je, nasledovaním mentora. 😉

… a ešte zopár odporúčaní.

Pravidelne a systematicky

Pokiaľ nemáte eidetickú pamäť, budete sa pravdepodobne musieť stretnúť so slovami a frázami viackrát, kým si ich zapamätáte. Fungujeme tak všetci, akurát to niektorým z nás ide rýchlejšie, iným pomalšie. Jedným lepšie zarezonuje zvláštny prízvuk, iným grafická podoba slova a ďalším reálna situácia. Čo však platí pre každého, je, že čím častejšie svoju pamäť trénujeme, tým si toho dokáže uložiť viac za kratší čas.

Vŕta vám hlavou, či…?

Vymeniť učebnicu za cudzojazyčnú beletriu?

Môžeme si spraviť jednoduchý pokus, a to otvoriť si so znalosťou jazyka na úrovni B1, príp. aj B2, nezjednodušenú cudzojazyčnú literatúru. Už na prvej strane bude s veľkou pravdepodobnosťou nutné siahnuť po slovníku, pretože je bežné, že sa v takejto forme vyskytuje niekoľko knižných výrazov. Tieto výrazy majú síce jednoduchý význam, no použité synonymá budú pre nás neznáme, pretože sa v hovorovej reči vyskytujú len zriedka, ak vôbec. Väčšina z nás to najneskôr po 10. strane vzdá a kniha zapadne na poličke prachom.

Okrem knižných výrazov sa v krásnej literatúre vyskytuje aj množstvo slov, ktoré jednoducho zatiaľ ešte nepoznáme, pretože sme nedosiahli primeranú úroveň. Môžeme sa s tým popasovať, avšak na plynulé čítanie môžeme rovno zabudnúť. Práca s knihou bude skôr intenzívnym učením sa nových výrazov a so zábavou to nebude mať nič spoločné. 

Pokiaľ by však naša úroveň bola taká zanedbateľná, že by sme neovládali ani len základné pravidlá gramatiky a slovnej zásoby, nekonečným čítaním bez porozumenia by sa situácia sama od seba len tak nezmenila, aj keby sme mali predtým prečítanú slovenskú verziu. A nielenže si neviem predstaviť čítať desiatky až stovky strán nezrozumiteľného textu, ale ani človeka, ktorý by to reálne robil. Alternatívou môže byť motivačná literatúra, ktorej slovná zásoba je
o niečo jednoduchšia, keďže je určená pre nenáročné publikum, avšak tento typ literatúry nemusí inteligentného čitateľa dostatočne osloviť, preto:

Ak chcete začať čítať knihy v cudzom jazyku a ste ešte len na začiatku, odporúčam vám zjednodušenú literatúru adekvátnu vašej súčasnej úrovni. Na trhu sa dnes dá nájsť toho pomerne dosť a mnohé knihy dostať aj v dvojjazyčnom vydaní, kde je jedna strana písaná v cudzom jazyku a druhá v slovenskom, príp. v inom, ktorému dobre rozumiete.

Nič vás nebaví, a, čo vás baví, tomu nerozumiete…

Sú články v učebniciach nutné alebo nudné?

Párkrát som sa na internete stretla s názorom, že články v jazykových učebniciach sú nudné a vraj je lepšie ako samouk čítať veci, ktoré ma bavia, v časopisoch, novinách, knihách a pod.

Kvalitné učebnice, vzťahujúce sa na určitú úroveň, sú vytvárané jazykovými špecialistami a pripravené tak, aby študenta previedli istou úrovňou. Články v učebniciach sú zacielené na konkrétnu slovnú zásobu, gramatiku a prispôsobené aktuálnej úrovni čitateľa, čo umožňuje vycibriť si schopnosť porozumenia textu a zároveň pochopiť nové učivo priamo v kontexte. Študent nadobúda pocit, že už pomerne dobre chápe zložitejší text a nové slovíčka častokrát dokáže vyrozumieť v rámci súvislostí, pokiaľ pracuje s učebnicou chronologicky. Neexistuje väčšia motivácia, ako cítiť skutočné napredovanie, čo čitateľ rozhodne nedosiahne pri náročných článkoch a svojej nezodpovedajúcej jazykovej úrovni (mnohokrát večného) začiatočníka alebo pri veľkom počte hodín strávených
s jazykom a minimálnym posunom. Rovnako nevysvetlíte trojročnému dieťaťu kvantovú fyziku, pretože ešte nedozrel čas.

Čo sa týka obsahu článkov, väčšinou bývajú zo života a na úrovniach A1 či A2 sa nedá hovoriť o nevyužiteľnej slovnej zásobe, pretože je naozaj veľmi jednoduchá a základná. Od úrovne B1 sa slovná zásoba značne rozširuje, a to hlavne o synonymické výrazy, rôzne tematicky zamerané výrazy, ale aj o odbornejšie slová. Sú v nej zahrnuté preto, lebo v reálnom živote sa človek nestretáva iba
s tým, čo už pozná. Na jednej strane nemusíme dopodrobna ovládať odbornú tému, no na druhej strane nikdy nie je na škodu aspoň vedieť, o čom je reč
Pasívne poznať neobľúbené výrazy až tak veľa nestojí. Stačí, že sa dané slovíčko párkrát vyskytne v aktuálnej lekcii a je to. Ak ho niekde opäť započujeme, budeme o to skôr v obraze.

Pokiaľ ide o články, ktoré nás bavia a sú zo zahraničných periodík, prípadne cudzojazyčnú beletriu bez zníženej úrovne, takéto čítanie je vhodné, ak sme na úrovni minimálne B2 a ideálne na vyššej, pokiaľ sa už chceme zameriavať na konkrétnu oblasť a rozširovať si vedomosti v cudzom jazyku. Pri nižších úrovniach nám hrozí, že si buď niektoré pasáže nebudeme schopní svojpomocne preložiť, alebo sa v horšom prípade vydržíme touto metódou učiť nanajvýš týždeň. Články na obľúbené témy prestanú byť takými zábavnými, ako sa spočiatku zdali, a my opäť začneme stagnovať. 

Ak nás aj podaktoré články v učebnici vyslovene nebavia, je podľa mňa stále lepšie si ich jednorazovo prečítať, preložiť a hlavne pochopiť, než ich úplne preskočiť. Slovesá a štruktúry použité v týchto článkoch sú nezriedka aplikovateľné aj v úplne iných oblastiach a okrem toho sa všetky slovíčka silou-mocou učiť nemusíme, pretože tie najmenej atraktívne (na nám veľmi vzdialené témy) stačí ovládať aspoň pasívne, teda ich dokázať preložiť do svojho jazyka, hoci opačne by sme si na ne len ťažko spomenuli. Vo vlastnom jazyku takisto poznáme výrazy, ktoré pre nás nie sú veľmi zaujímavé, a paradoxne sa ľudia vo všeobecnosti častejšie rozprávajú (hlavne kriticky) práve o veciach, ktoré sú im neznáme. Ak sa chceme dostať na stredne pokročilú úroveň, s jazykom sa nemôžeme stále len zabávať.

 

Bez čoho to nepôjde?

S čím začať?

Absolútnym základom pri štúdiu cudzieho jazyka je systematická práca s učebnicou pre samoukov alebo navštevovanie jazykového kurzu. Je to skrátka ten najrýchlejší spôsob, ako sa v dospelosti naučiť cudzí jazyk, nielen základy.

Nájde sa však aj niekoľko jazykovo zdatných ľudí, ktorí majú nadpriemerne vyvinuté komunikačné schopnosti a viac možností byť v kontakte s cudzincami a cudzojazyčným prostredím. Práve preto u nich pomerne efektívne funguje učenie sa priamym kontaktom s hovoreným jazykom a učebnicu používajú len ako doplnok.

Komunikácia v cudzom jazyku je, pochopiteľne, veľmi dôležitá, lenže v rámci možností, ktoré máme vo svojej rodnej krajine, nie je možné byť v dostatočnom kontakte s cudzím jazykom tak, aby nám samotná konverzácia vystačila. Chýba tu autentické cudzojazyčné prostredie. Aj keby sme sa obklopili hudbou, filmami, rádiom, časopismi a knihami z daného jazyka, nedosiahneme taký efekt ako v zahraničí a zároveň budeme musieť siahnuť hlboko do vrecka, aby sme si takéto prostredie nasimulovali (s výnimkou angličtiny, ktorou sme na Slovensku obklopení až-až). Nehovoriac o nepomerne dlhšom čase, ktorý by bol potrebný, pokiaľ by sme nedisponovali výrečnosťou, bezprostrednosťou a spoločenskou povahou.

Jedným možným príkladom, kedy by kurz alebo učebnica mali bezpodmienečne obsahovať viac zvukových podnetov než je bežné, je výučba vzdialených tónových jazykov, akým je napríklad čínština,
v ktorej už aj malé odchýlky vo výslovnosti zmenia význam vety,
a preto sa kladie veľký dôraz na bezchybnú výslovnosť.

Systematické pravidelné štúdium s učebnicou alebo učiteľom je vhodné dopĺňať o rôzne zábavnejšie aktivity v cudzom jazyku. Tieto aktivity bývajú účelovo označované ako metódy polyglotov, avšak ako sme si už povedali, nebyť riadneho štúdia, museli by sme sa takto zabávať dlhé roky, kým by sme akú-takú úroveň získali.

Metódy, z ktorých si môžete vybrať podľa chuti a možností:

Pri mnohých doplnkových činnostiach je podstatné, aby boli na vám zodpovedajúcej jazykovej úrovni a aby vás aj bavili. Čím menej to platí, tým je aktivita pre vás menej efektívna.

Z tabuľky okrem posledných dvoch metód, odporúčame ktorúkoľvek, ktorá vás zaujme. Aplikácie nepovažujeme za efektívne vôbec, ale povedzme, že sa v niektorých dá zopakovať si aspoň pár základných slov, príp. vypočuť si výslovnosť.

Čo sa týka prepisovania slovíčok každé dva týždne, teda tzv. metódy zlatého zoznamu, jej úspešnosť je veľmi zanedbateľná, keďže nielenže u mnohých ľudí vôbec nefunguje, ale dokonca aj u tých, ktorí si časť zoznamu po dvoch týždňoch vybavia, sa deklaruje úspešnosť len 30 %. Preto túto metódu ani nikomu neodporúčame.

Posledný bod, ktorý si treba uvedomiť, je, že v prípade návštevy jazykového kurzu pôsobí na vaše výsledky najviac príprava medzi hodinami, ktorá je dôležitejšia než kurz samotný či doplnkové aktivity. Všetky tieto tri veci spolu pravidelne, systematicky a dlhodobo vám pri poctivej práci dokážu priniesť vytúžené ovocie.

Pozerať filmy s titulkami či bez?

Odpoveď závisí od vašej úrovne. Ak ste začiatočníci, rozhodne si pustite film so slovenskými (českými a pod.) titulkami. Bude to síce skôr oddychová aktivita, ale načerpáte pri nej kus cudzojazyčného prostredia, melódiu jazyka, prízvuk a sem-tam aj nejakú frázu. Ak ste aspoň na úrovni B1, pozerajte buď so zrozumiteľnými titulkami, príp. s titulkami v cudzom jazyku, avšak odporúčam takto sledovať len filmy a seriály, ktoré už dobre poznáte, inak to ešte stále môže byť pomerne frustrujúce. Pokiaľ túto aktivitu vykonávate v rámci učenia, zastavujte si film či seriál a zapisujte si zaujímavé slová a frázy. Od úrovne B2 môžete začať pozerať filmy už len
s cudzojazyčnými titulkami
, väčšinu dialógov by ste mali zachytiť. Pokiaľ to stále nie je úplne ideálne, nevzdávajte to a jednoducho si občas nejaké slovo či frázu poznačte. Postupne sa to bude určite zlepšovať. Na vyšších úrovniach je možné sledovať filmy a seriály aj bez titulkov a nespoliehať sa tak len na bystrý zrak, ale viac na sluch.

Nenávidíte čítanie?

Čo ak to na vás nefunguje?

Spomínaný postup funguje perfektne takmer pre všetkých, ale má to jeden háčik. Nachádzajú sa medzi nami aj ľudia, ktorí nie sú leniví čítať, ale trpia rôznymi poruchami – dyslexiou, dysgrafiou, dyzortografiou a pod. Ak medzi nich nepatríte, váš jediný súboj bude s lenivosťou a slabou vôľou. Pokiaľ sa medzi nich zaraďujete, mám pre vás dve správy – jednu dobrú a jednu menej dobrú. Tá dobrá je, že sa aj vy dokážete naučiť cudzí jazyk tak, ako ovládate svoj materinský jazyk, a to aj bez intenzívnej práce s knihou. Ak si už nejakú učebnicu vyberáte, zvoľte si takú, ktorá je zameraná na konverzácie, teda obsahuje veľké množstvo audionahrávok. Ak sa hlásite na kurz, opäť zvoľte taký, ktorý bude založený opakovaní po učiteľovi a konverzácii, príp. ak máte individuálne hodiny, informujte o svojich problémoch alebo požiadavkách svojho lektora, pretože pre vás hodiny gramatiky a práce s textom nie sú úplne ideálne. Rovnako je veľmi vhodné venovať dostatok času doplnkovým metódam (zo zoznamu vyššie), ktoré vás bavia. Tá menej dobrá správa je, že tento štýl výučby, žiaľ, zaberie oveľa viacej času, resp. sa za rovnaký čas venovaný riadnemu štúdiu naučíte menej, keďže potrebujete prísť s každým slovom a frázou auditívne do kontaktu, čo nie je také jednoduché, ako keď máte možnosť veľa čítať, avšak pre niekoho možno trochu zábavnejšie.

Takže čo robiť?